The Information service has been stopped.

I - Autoportréty študentov ITF SU v Opave [branislav štěpánek]

Institut tvůrčí fotografie poskytuje svojim študentom popri fotografickom vzdelaní i množstvo doplnkových aktivít. Zabezpečuje bohatý výstavný program (v oblasti fotografie zrejme najrozsiahlejší z českých univerzít), workshopy i spoločné návštevy fotografických festivalov, umožňuje publikovať vo vlastnom odbornom webovom periodiku. K úplnosti chýbala už len možnosť vyskúšať si kurátorskú prax, ale aj to je od uplynulého leta minulosťou. Škole sa podarilo získať v novootvorenom Dome umenia v Opave priestory pre pravidelné prehliadky vlastnej tvorby. Prvou z nich je výstava autoportrétov zahŕňajúca výhradne diela súčasných či bývalých študentov.


 

Na príprave sa po kurátorskej i organizačnej stránke podieľala štvorica študentov inštitútu v zložení Lena Jakubčáková, Anna Gutová, Ester Erdélyiová a Vladimír Novotný. Ako zástupca pedagogického zboru a zároveň umelecký garant ich zastrešila Dita Pepe.

Fotografický autoportrét ako špecifický druh výtvarného prejavu  má nielen vo svete, ale aj v našich krajinách bohatú tradíciu. Len na ITF je štylizovaný autoportrét súčasťou talentových prijímacích skúšok i súčasťou magisterského kurikula, v posledných 10 rokoch boli téme autoportrétu venované hneď dve teoretické práce a nespočetné množstvo klauzúr či praktických záverečných prác. Dôkazom obľúbenosti autoportrétu medzi študentmi umeleckých škôl je i štedro dotovaná medzinárodná súťaž na tému autoportrét inšpirovaný tvorbou vybraného umelca organizovaná Regionálnym múzeom v poľskej Stalowej Woli (hoci jej ostatný ročník sa konal ešte v roku 2009).

Kurátorská skupina si zvolila neľahký cieľ – prezentovať rôzne prístupy k autoportrétu v celej šírke. Oslovila súčasných i bývalých študentov školy a zo zaslaných prác vybrala a vystavila výslednú kolekciu. Tá môže síce na prvý pohľad pôsobiť ako nehomogénny salón, avšak práve tým, že každý autor dodával svoje práce na vlastnom médiu, s vlastnými rozmermi a adjustáciou, akcentuje sa individualita jednotlivých vystavených diel a širokospektrálnosť výstavy. Na druhej strane je škoda, že kurátori zvolili pasívny mód výberu – boli odkázaní na to, s čím sa študenti prihlásia. Aktívne vyhľadávanie v už spomenutých prijímačkových prácach či klauzúrach pritom nie je problematické ani časovo náročné, sú predsa k dispozícii v elektronickej podobe. Autori, ktorí sa téme autoportrétu venujú programovo, tak žiaľ chýbajú – spomeňme napr. Juliu Štýbnarovú a jej časozberné portréty z obdobia tehotenstva, bývalú študentku ITF Věru Stuchelovú (autoportréty, v ktorých na svoju tvár premietala reprodukcie slávnych obrazov žien, sú dokonca v zbierke Národní galerie!), rasové fenotypy Bartolomieja Lurku či konceptuálnu polohu Romana Dobeša v cykle Jediná pravá. Ďalším nedostatkom je fakt, že niekoľkí vystavujúci študenti, zrejme v snahe o ukážku pestrosti svojej tvorby a snáď aj s dobrým úmyslom, nezaslali svoje notoricky známe a oceňované diela, ale druhoradé práce, ktoré v lepšom prípade môžeme považovať za experimenty, v horšom za fotografické cvičenia. Autorky Lenka Bláhová či Anna Gutová takto žiaľ prispeli k degradácii výstavy a práce kurátorov.

Je chvályhodné, že kurátori divákovi neukazujú len konvenčné poňatie autoportrétneho žánru, v ktorom je na fotografii zobrazená podobizeň autora, ale i odvážnejšie, metaforické realizácie. Po obsahovej stránke zas diela často presahujú subjekt autora a komentujú rodinné vzťahy, spoločenské, sociokultúrne, politické či náboženské otázky.

Inteligentne a vtipne bol zvolený názov výstavy. Predstavuje ho jediné písmeno „I“, ktoré možno chápať ako anglický ekvivalent slovenského slova „ja“, ale aj ako rímsku číslicu jeden, upriamujúcu pozornosť na jedinca, resp. jedinečnosť – základ každého autoportrétu. Deklaruje tak tézu, že individualita jedinca je prvoradá.

Výstava uvádza práce 29 autorov či autorských dvojíc. Je určitým unikátom, že sa medzi nimi nachádzajú aj vlastné práce všetkých štyroch kurátorov. Ide o dosť nezvyklý krok a ťažko povedať, aké dôvody k nemu viedli – či vlastné umelecké ambície kurátorov, nedostatok kvalitnej ponuky od iných autorov či iná pohnútka. Nie je to podľa mňa dobré rozhodnutie – zaradením vlastného diela sa kurátor pripravuje o nezávislosť. Na školských výstavách by sa táto prax nemala opakovať, nech by boli práce kurátorov akokoľvek dobré.

Text k výstave napísala Lena Jakubčáková. V prehľadnom členení sprostredkováva divákovi krátke explikácie, ktoré sa však prevažne netýkajú jednotlivých vystavených diel, ale širších cyklov, ktorých sú vystavené diela súčasťou. U niektorých vystavených fotografií, konkrétne od Lenky Leonidovej, Petry Vlčkovej, Zuzany Halánovej, Daniela Laurinca a Libora Fojtíka tak nastáva problém, že predstava, ktorú explikácia navodzuje, vizuálne nekorešponduje s vystaveným dielom a neskúseného diváka môže  dezorientovať.

Ako sme spomenuli vyššie, výstava je koncipovaná širokospektrálne s cieľom ukázať na voľnosť formy i výtvarného vyjadrovania autorov. Klasický prístup zvolila Zuzana Zbořilová. Čiernobielou technikou sníma pohybovo zneostrenú hlavu na neutrálnom šedom pozadí, akoby chcela potlačiť svoje črty až na nepoznanie a postaviť nepreniknuteľnú stenu medzi divákom a sebou samou. Jej fotografia je použitá ako reprezentatívna na pozvánke, plagáte i katalógu k výstave. Konzervatívne pracuje aj Ester Erdélyiová, keď z nadhľadu sníma samu seba, kojac svojho syna na posteli. Hoci autorka mala zrejme na mysli hlboký vzťah medzi matkou a dieťaťom, jej fotografie môžeme vnímať ako pejoratívny odkaz tisícom moderných otcov, ktorí uniformne fotografujú svoje manželky – čerstvé mamičky pri pôrode, kojení, kŕmení – pretože tak sa to dnes robí.

 

Tradične silno vyznievajú fotografie Anny Orlowskej vzdialene pripomínajúce práce amerického fotografia Philipa Lorcu-diCorcia; Autorka má skutočný dar dostať do obrazu napätie a zvláštny, nekonkrétny a neverbalizovateľný príbeh. Nepochybne patria k vrcholom výstavy. „Umelecky“ neprikrášľovanú, a pritom hlboko osobnú polohu autoportrétu nám predstavujú Anna Tichá, Dominika Jackuliaková i Lena Jakubčáková. Určitú formu intímnej osobnej spovede môžeme nachádzať aj v krajinnom akte Vladimíra Novotného, i keď mne osobne je trocha ľúto, že sa nerozhodol vystaviť ďaleko úprimnejšie vyznievajúce inscenované fotografie z projektu Everyday Life, ktoré mohli byť ďalším z vyvrcholení výstavy.

Lenka Leonidová sa na výstave prezentuje jedinou fotografiou. Jej zaradením medzi ostatné práce celkové vyznenie trochu utrpelo. Autorka mohla použiť menší formát a na výstavu by sa bolo vošlo viacero fotografií; sólo kus stratil z naliehavosti inak veľmi pôsobivej autoterapeutickej série. Diváka preto odporúčame na webové stránky ITF, kde si môže pozrieť sériu celú, hoci len v elektronickej podobe.

Veľkým sklamaním sú pre mňa práce Anny Gutovej. Po vynikajúcom cykle I love my family vytvorenom v autorskej spolupráci s Gabrielom Fragnerom, v ktorom sa autori projektovali do typickej socialistickej rodiny zo 70. rokov minulého storočia, prichádza Gutová s takpovediac ekologickou témou splynutia duše človeka s prírodou. Táto poloha jej však nesedí: fotografické akty v prírode sa snažia tváriť vážne a tajomne, v skutočnosti pôsobia teatrálne, vyumelkovane, „piktorialisticky“ v negatívnom zmysle. Zámer autorky tak síce dokážeme prečítať, ale nie prežiť.

Naopak, sviežim dojmom pôsobí práca Dušana Kochola, ktorý vo vystavenom diptychu rozpixelováva svoju tvár na nepoznanie do pravidelnej mriežky. Technika anonymizácie tváre bola v histórii fotografie exploatovaná už mnohokrát – spomeňme napr. fotografie prostitútok od E. J. Bellocqa zo začiatku 20. storočia, ťažiskové dielo Ralpha Eugena Meatyarda, fotografie slovenského konceptualistu Stana Fiľka z 80. rokov či práce samotného Kochola, kde tváre svojich modelov (vrátane samého seba) prekrýva škraboškami či obrázkami celebrít. Tentoraz však Kochol dáva anonymizačnému prvku súčasnú formu: môžeme vnímať referenciu na digitálny charakter použitého média a v širšom kontexte aj drvivej väčšiny dnes používaných digitálnych vizuálnych médií, redukujúcich ľudí, veci i hodnoty na čoraz ťažšie dešifrovateľnú postupnosť núl a jedničiek.

Inštalácia Magdy Veselej pozostávajúca z rovnobežných priesvitných slidov, na ktorých je zobrazená osamotená autorka v ľudoprázdnej krajine, evokuje podobne ako práca Zuzany Zbořilovej pocit oddelenosti, uzavretosti od vonkajšieho sveta. Text na prvom slide naznačuje, že ide o uzavretosť vynútenú rodinnou situáciou. Hoci divák nepozná detaily, je autorkou pozvaný do spoluprežívania autorkiných, a tým i svojich starostí, strastí i úzkostí. Zrejme kvôli nedostatku výstavnej plochy sú však slidy zavesené nad zábradlím a príliš blízko od seba, takže divák nemôže medzi nimi voľne prechádzať a nechať sa fotografiami pohltiť. Ak by to bolo technicky možné, prihováral by som sa za veľkorysejšie priestorové riešenie inštalácie.

Obdobnej téme anxiety sa venujú aj ďalšie tri autorky, Jana Šturdíková, Renata Běčáková a Petra Vlčková. Šturdíkovej Záder je overenou kvalitou; bol titulnou fotografiou výstavy Nepokojné médium (2010), najdôležitejšej výstavy slovenskej fotografie za posledných 10 rokov. Nerozumiem ale, prečo sa kurátori rozhodli zaradiť až tri fotografie, ktoré sú vlastne variantmi jednej a nijako ju nerozvíjajú, neobohacujú. Naopak, zaberajú výstavný priestor na úkor iných, kde by bolo vhodnejšie vystaviť viac fotografií z cyklu (už spomínaná Leonidová, Halánová & Laurinc a ďalší). Běčáková, ktorá je momentálne v druhom stave, spracováva vlastnú anxietu formou autoreflexného „filmového“ pásu. Pozoruhodné na jej práci je, že využíva tehotenstvo ako výrazotvorný prvok a vyvoláva osobitú emocionálnu odozvu, odlíšiteľnú u mužského a ženského publika. Petra Vlčková je k nám na fotografii s príznačným názvom Melancholie obrátená chrbtom. Fotografia vskutku má melancholický, úzkostný nádych a môžeme sa len domnievať, s akými trápeniami sa autorka „nechce“ podeliť.

Vtipný dvojportrét Gabriela Fragnera a Romana Franca nám môže pripomenúť časy strávené v pionierskych táboroch, na školských výletoch a na horských chatách. Autori použili veľkoformátovú kameru so zaznamenaním najmenších detailov a poltónov, avšak k táborovému žánru by sa predsalen skôr hodila estetika „ukradnutých záberov“, známa z diela Miroslava Tichého, Stephena Gilla, Jürgena Tellera či Raných prác Ivarsa Gravlejsa (vystavených na Mesiaci fotografie v Bratislave pred 2 rokmi).

Fotografie Markéty Dlouhé-Márové z vydareného súboru Rooms stoja na hrane, ba dokonca snáď až za hranou autoportrétneho žánru. V recenzii Daniela Poláčka z roku 2010 čítame: „postmodernisticky vyznívající fotografie nastavují téma konzumu, samoty a odcizenosti, vyvěrající z kritické reflexe soudobého životního stylu.“ Ako vidno, ani recenzent nechápe súbor ako autoportrét, skôr ako sociologický komentár k životnému štýlu. Na druhej strane je chvályhodné uvažovanie kurátorov nad rámec čistoty žánru a zaradenie i takto zdanlivo odťažitej práce.

Tému súrodeneckého vzťahu otvára Andrew Jan Hauner. Diptychy sú tak trochu presymbolizované, po vizuálnej stránke som sa v nich strácal. Domnievam sa, že budú len ťažko čitateľné pre diváka, ktorý súrodenecký vzťah rôznych pohlaví blízkych vekom nezažil na vlastnej koži a obskúrnym prvkom nebude vedieť priradiť zmysluplný obsah.

Charakteristicky minimalistická, a pritom mnohovýznamová je sekvencia Martina Cába. Autor pracuje v malých rozmeroch a s jednoduchými symbolmi: zobrazuje sám seba, stojac v malom, tmavom priestore. Zvrchu je vyrezaný otvor, ktorým prúdi dnu svetlo. Postava na fotografiách k nemu pomaly vzhliada. Interpretácií sa ponúka bezpočet: či budeme vnímať vševidúce oko prozreteľnosti, odkaz na Platónovo podobenstvo o jaskyni, prípadne budeme fotografie vnímať formalisticky ako interpretáciu napríklad F. H. Daya, alebo si k Cábovej sekvencii nájdeme inú cestu, je skutočne len na nás.

Michaela Pospíšilová-Králová vyberá do svojich fotokoláží snímky z rodinných albumov vzdialené niekoľko desaťročí. V jednom obraze sa tak ocitajú príslušníci rôznych generácií približne rovnakom veku a pri podobných činnostiach. Konfrontácia podobných čŕt, ale i všeobecných rodových stereotypov sa tak stáva hlbokou a úprimnou sondou do tak každodenného, a pritom neuchopiteľného celku, akým je rodina. Uvažovanie autorky podporené netradičnou „avantgardistickou“ formou je pre mňa jedným z ďalších silných momentov výstavy.

Vo výstavnom programe sú uvedení traja autori – Jana Hunterová, Šimon Pikous a Bet Orten, ale ich práce na výstave chýbajú. Inštaláciu fotografií Hunterovej a Pikouse údajne sprevádzali technické problémy. Nepochopiteľne a nezodpovedne však vyznieva prístup bývalej študentky ITF Alžběty Rubešovej alias Bet Orten, ktorá podľa slov kurátorky „svoje práce ani len neposlala“. Keď uvážime fakt, že v dnešnej dobe trvá zadanie fotografií do tlače, vyzdvihnutie a podanie na pošte možno dve hodiny čistého času, nemôžem sa ubrániť pocitu detinskej ignorancie zo strany autorky. Svojím postojom dala najavo, ako jej záleží na práci organizátorov a kurátorov a zostáva len dúfať, že toto bola jej posledná príležitosť zúčastniť sa výstavy organizovanej ITF.

Obrovský kus práce vykonanej organizačno-kurátorským tímom trocha zatieňujú organizačné nedostatky: pri návšteve výstavných priestorov dňa 13.9. boli popisky u viacerých fotografií spadnuté na zem a nefungovali ani videoprojekcie – zatiaľ čo projekcia Marie Brousilovej bola nepozerateľná kvôli technickým problémom prehrávacieho zariadenia, projekcia Renaty Běčákové nebola spustená vôbec. Škoda, že organizátori neprizvali skúsený inštalačný tím pozostávajúci z Davida Machača a Lukáša Lamlu z ITF. Technickým problémom by sa iste boli vyhli.

Napriek niekoľkým uvedeným nedostatkom, z ktorých väčšina bola technicko-organizačného rázu, považujem výstavu za úspech. Bola to po dlhom čase prvá študentská výstava, zorganizovaná samotnými študentmi, bez priamej participácie (hoci s finančnou podporou) inštitútu a jeho pedagógov. Jej význam pre ITF je dvojaký. Na prvom mieste je samozrejme výstava samotná, ktorá predstavila  pozoruhodné práce. Ale nielen to: už holý fakt, že sa výstava vôbec uskutočnila, bude snáď motivovať aj ďalších potenciálnych kurátorov, aby sa nenechali odradiť a zrealizovali zaujímavé prehliadky aj v budúcnosti.

 

Fotografie z výstavy sa nachádzajú tu.

-eof-

This project

is being supported by the Ministry of Culture of the Czech Republic.

visegrad fund logo blue 800